Dňom 30.7.2020 nadobudla účinnosť nová právna úprava týkajúca sa vysielania zamestnancov do zahraničia, ktorá nadväzuje na Smernicu EÚ 2018/957 a smernicu 96/71/ES o vysielaní zamestnancov. Aké zmeny sú spojené s touto novou právnou úpravou?

Právna úprava vyslania zamestnancov je obsiahnutá hlavne v:

• §5 zákona č. 311/2001 Z. z. - zákonník práce, ktorý vymedzuje základné pojmy týkajúce sa vysielania, t. j. vysielajúci zamestnávateľ, vyslaný zamestnanec a ustanovuje aj pracovné podmienky, ktoré sa vzťahujú na zamestnanca vyslaného na územie SR (tzv. tvrdé jadro);
• zákone č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb, ktorý bližšie špecifikuje povinnosti vysielajúceho zamestnávateľa, oznamovacie povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa voči Národnému inšpektorátu práce na území SR

Zámerom novej právnej úpravy je:

1. jasné zadefinovanie pracovných podmienok vyslaného zamestnanca a vždy so súhlasom vyslaného zamestnanca. Vyslaním sa rozumie – poskytovanie služieb v zahraničí a v prospech zahraničných klientov, pričom vyslanie zamestnanca môže byť:

• krátkodobé – do 12 mesiacov, alebo
• dlhodobé – nad 12/18 mesiacov

Dohoda zamestnávateľa a zamestnanca o vyslaní musí vždy obsahovať nasledovné povinné náležitosti:

• deň začatia a skončenia vyslania,
• druh práce počas vyslania,
• miesto výkonu práce počas vyslania,
• mzdové podmienky počas vyslania.

2. rozhodujúcou skutočnosťou ako pre zamestnancov, taj ak zamestnávateľov je, že podmienky vyslania – podmienky zamestnávania a pracovné podmienky sa spravujú štátom, do ktorého je zamestnanec vyslaný, a to za predpokladu, že tieto sú výhodnejšie ako podmienky v domovskej krajine. Je teda povinnosťou zamestnávateľa dôkladne overiť pracovné podmienky v danom členskom štáte EÚ a minimálne takéto podmienky poskytnúť aj svojmu vyslanému zamestnancovi. To znamená, že zamestnanec musí počas vyslania v zahraničí dostať pracovné podmienky – minimálna mzda, minimálne mzdové nároky, dovolenka, dĺžka pracovného času a odpočinok, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci a ďalšie (§ 5 ods. 2 zákonníka práce) zrovnateľné s podmienkami zamestnancov podľa právnych predpisov príslušnej zahraničnej krajiny;

3. vyslanie zamestnanca ≠ zahraničná pracovná cesta

Vyslanie zamestnanca v rámci členských štátov EÚ nemožno v žiadnom prípade zamieňať s pracovnou cestou. Ako by sme charakterizovali a aké sú rozdiely medzi vyslaním a pracovnou cestou:  

Vyslanie zamestnanca = na výkon prác pri poskytovaní služieb zahraničným klientom je:

• charakteristické dočasnosťou
• zamestnanec v členskom štátu EÚ vykonáva prácu formou poskytovania služieb svojho zamestnávateľa, t. j. poskytuje služby v prospech zahraničného užívateľa/prijímateľa tejto služby
• potreba uzatvoriť so zamestnancom dohodu o vyslaní a zamestnanec musí s vyslaním súhlasiť
• vyslanému zamestnancovi sa upravujú pracovné podmienky podľa práva členského štátu EÚ, na ktorého územie je vyslaný.

Vyslanie zamestnancov je charakteristické svojou dočasnosťou, preto ak je zámerom podnikateľského subjektu vykonávať svoju činnosť v inom členskom štáte EÚ dlhodobo, odporúča sa založenie spoločnosti alebo jej organizačnej zložky vo vybranej členskej krajine.  

Pracovná cesta = výkon práce v zahraničí (napr. účasť na konferencii, veľtrhu, či obchodné rokovanie):

• bez časového ohraničenia
• zamestnanec cestuje do členského štátu EÚ za účelom vykonávania práce v mene a v prospech svojho zamestnávateľa, nie za účelom vykonávania práce pri poskytovaní služieb
• nie je potrebné uzavrieť so zamestnancom žiadnu dohodu
• zamestnanca možno vyslať na pracovnú cestu do členského štátu EÚ aj bez jeho súhlasu (ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy práce z povahy dohodnutého druhu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve)
• zamestnanec má rovnaké pracovné podmienky, aké má dohodnuté u svojho zamestnávateľa.

4. stanovenie opatrení proti zneužívaniu a vyhýbaniu sa platnej legislatívy

Zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb ukladá domácemu zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť na žiadosť Národného inšpektorátu práce informácie potrebné na účely identifikácie vyslania a kontroly dodržiavania pravidiel vyslania ako aj ďalšie informácie súvisiace s vyslaním.

Vysielanie zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb do zahraničia nie je možné zamieňať s dočasným pridelením na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi (§ 57 ods. 2 o vysielaní na pracovnú cestu len užívateľským podnikom alebo 58 ods. 7 zánik pracovného vzťahu). 

Problematike vysielania zamestnancov sa venuje videoškolenie pod vedením lektorky – Júlie Pšenkovej,  odborníčky v oblasti pracovno-právnych vzťahov, sociálnych a zdravotných odvodov a zdaňovania príjmov zo závislej činnosti, ktoré nájdete nižšie.

Článok pripravila:
Ing. Zdenka Kováčová, SFÉRA, a.s., Bratislava